TRNAVA
Slovenské mesto, ktoré leží na rovine obklopené poľnohospodárskou pôdou, medzi riekou Váh a pohorím Malé Karpaty
obyvateľov s trvalým pobytom
storočie - prvá písomná zmienka o meste
najväčšie mesto na Slovensku
zastavaného územia predstavuje oblasť ŠTVRŤ

Mesto Trnava sa rozprestiera na ploche približne 71,54 km²
Lokalita ŠTVRŤ zaberá asi 135 hektárov územia
Nachádza sa vo východnej časti Trnavy v blízkosti sídliska Družba
História stavby mesta
Obdobie pred začiatkom formovania sídla
Prapočiatky Trnavy ako sídla dokladá to množstvo nálezov rôznych sídelných foriem, či už sú to „akési“ pred-sídelné útvary táborísk pravekých lovcov mamutov, alebo viaceré osady z neolitu, doby bronzovej a staršej doby železnej. Väčšinou boli objavované mimo historického centra pri ťažbe hliny v miestnych tehelniach.
V priestore dnešného centra sa však nachádzali dve rozsiahle neolitické osady – staršia v jeho juhozápadnej časti a mladšia v juhovýchodnej, siahajúca až do priestorov bývalých tehelní. „Obľúbeným“ miestom na „nový život“ – bol priestor dnešnej baziliky sv. Mikuláša vo východnej časti jadra, kde sa nachádzala osada kalenberskej kultúry a napokon v 9. storočí aj ranokresťanské osídlenie.
Stredoveká Trnava
Začiatky formovania historického centra počas raného uhorského štátu v 11. a 12. storočí.
K formovaniu mesta do kompaktnejšieho sídelného útvaru dochádza v 11. až 12. storočí. Trnava vzniká ako trhové mesto s výhodnou polohou na križovatke obchodných ciest smerujúcich do Bratislavy, Nitry, na Považie a cez Malé Karpaty na Moravu. Na dvoch sprašových terasách, medzi ktorými pretekal potok Trnávka, sa pomerne rozptýlené osídlenie začalo koncentrovať okolo sakrálnych stavieb do osád – na východe to bola osada okolo už spomínaná dnešná bazilika sv. Mikuláša a na západe osada v priestore dnešného kostola sv. Juraja[1] . V 12. storočí sa tieto dve sídliská začínajú spájať do kompaktnej sídelnej enklávy v línii dnešných ulíc.
Vznik mesta 13. až začiatok 16. storočia – „Slobodné kráľovské mesto“.
Významným medzníkom v budovaní mesta bol rok 1238, kedy Trnava získala od kráľa Bela IV. výsady slobodného kráľovského mesta, ktoré okrem iných zahŕňali aj právo opevniť sa. Mesto tak začalo s výstavbou mestských hradieb, ktoré zadefinovali rozvoj Trnavy na stáročia dopredu – jasne určili jeho rozsah a tvar. Rozparcelovaním Trnava začala nadobúdať charakter typického plánovito rozčleneného stredovekého mesta s typickými úzkymi a dlhými parcelami kolmo orientovanými na takmer pravidelnú uličnú sieť. Pôvodná stará štruktúra prakticky zanikla – v pôvodnom priestore sa zachovala len časť - východná osada pri kostole sv. Mikuláša, kde je šošovkovito tvarovaná ulica a najstaršie budovy. Tá sa jednoducho pričlenila k plánu mesta.
Trnava mala v 13. storočí 56 ha, čím sa bola jedným z najväčších miest v Európe. Mesto postupne zovreli hradby z počiatku tvorené len murovanými vežami a drevozemným valom s vodnou priekopou a neskôr sa murovali. Do mesta sa vstupovalo bránami – vo východnej severojužnej línii to bola Lovčická a Malženická (Sladovnícka) brána.
Začiatkom 14. storočia začína mať zástavba v meste tvar „H“, kedy sa postavila Horná a Dolná brána a v ich línii sa začína formovať Hlavná a Štefániková ulica. Priestor okolo Trnávky bol pomerne dlho nezastavaný kvôli občasným záplavám, ústili do neho len dlhé parcely, prípadne tu boli technické objekty. Na Hornopotočnej ulici Trnávka definovala zakľukatenú - uličnú líniu.
Najdominantnejšími stavbami boli hlavne sakrálne stavby aj s kláštornými komplexami, ktoré sa v 14. storočí rozširujú. Samotné domy boli pôvodne stavané ako solitéry, ktoré sa v 14. storočí začínajú prestavbami transformovať na typický stredoveký dom – poschodový prejazdový. Na prelome 14. a 15. storočia bola postavená radnica a v roku 1584 vzniká dominanta - mestská veža.
Novoveké „Univerzitné mesto“
16. storočie až tretia štvrtina 18. storočia
Druhou významnou udalosťou pre mesto bol príchod ostrihomských arcibiskupov, ktorí sa sem presťahovali po prehratej bitke pri Moháči. S ich činnosťou sa spájajú aj najvýraznejšie stavebné aktivity v meste. Významné stavby inicioval arcibiskup Mikuláš Oláh - arcibiskupský palác, bohoslovecký “Oláhov” seminár - a po ňom v aktivite pokračoval arcibiskup Peter Pázmaň, zakladateľ Trnavskej univerzity. Práve s ňou sa spájajú najvýraznejšie stavebné aktivity, ktoré sa vpísali do štruktúry východnej časti historického jadra. Vznikol tu rozsiahly univerzitný komplex pozostávajúci z viacerých seminárov a samotnej univerzitnej budovy, ktorá bola slávnostne otvorená v roku 1635.
Do relatívne malej štruktúry úzkych stredovekých domov, vniesli univerzitné budovy kontrastné veľké objemy. Kvôli samotnej univerzite sa zmenila aj uličná sieť. V 18. storočí sa podobným spôsobom zasahovali do štruktúry stredovekého urbanizmu aj novostavby kláštorov s kostolmi – uršulínok, pavlínov, trinitárov, ako aj radikálna prestavba starého františkánskeho kláštora aj s kostolom.
V ostatnej štruktúre sa mesto viac zahusťovalo, využíval sa hlavne prejazdový typ domu – čím sa uzatvárali uličné fronty do ucelených línií, dvorové krídla sa predlžovali. V baroku sa začínajú objavovať domy palácového charakteru s veľkými nádvoriami, ktorý sa často staval na územných rezervách na rohoch ulíc. V kontraste s nimi – hradobné múry, ktoré v tomto období strácajú svoju funkciu, sú obostavané želiarskymi domami – malými obydliami mestskej chudoby.
Ešte v 16. storočí vzniká významný mestský technický objekt – mlyn netypicky situovaný vo vnútri hradobného systému. Významné objekty a areály vznikajú aj mimo historického centra – východne sú to nové mestské tehelne, severne pri Trnávke je to mestský pivovar, ku ktorému neskôr v 18. storočí vzniklo sídlo pivovarníka (Káčerov majer), v jeho blízkosti lazaret a kalvária s cintorínom. Na priestoroch mimo opevnené mesto mala značný vplyv aj univerzita – vlastnila tuj záhrady a parky.
Postupné otváranie sa mesta do krajiny
Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia
V poslednej štvrtine 18. storočia ešte doznieva rozvoj z minulej etapy. Trnavská univerzita buduje posledné objekty – hlavne novú Lekársku fakultu (1770-1772), no zakrátko v roku 1777 z Trnavy odchádza.
Významnejšie stavebné aktivity sa však odohrávajú mimo mesta. To síce až do konca 18. storočia bolo ucelene urbanizované v jeho historickom jadre a v okolí existovali zopár špecifických objektov skôr technického charakteru, teraz nastáva postupné otváranie sa do krajiny. Začínajú vznikať solitérne objekty, viazané na krajinné prostredie – ako rôzne letohrádky, ktoré pribudli k už jestvujúcim plochám zelene okrasných a úžitkových záhrad, a hlavne veľké hospodárske dvory – majere, koncentrované najmä na línii západne od historického jadra. Navyše, od roku 1815 mesto začalo postupne likvidovať časti hradieb pre ich zlý technický stav a vníma ich skôr ako bariéru v rozvoji mesta. V roku 1820 zbúrali Hornú a Dolnú bránu. Zároveň dochádza k transformácii pôvodných vodných priekop na parky.
Južne od historického jadra pri toku Trnávky v miestach bývalých univerzitných záhrad vzniká v roku 1824 významný a dôležitý komplex – župná nemocnica. Dôležitou udalosťou v histórii mesta, ktorá v nasledujúcich obdobiach posilní jeho hospodársku a akceleruje rozvoj priemyslu, je výstavba železnice v roku 1846, spájajúca Trnavu s Bratislavou a neskôr s ďalšími mestami. Samotná stanica bola vybudovaná juhozápadne od historického jadra. Zároveň trasa železnice sa stala ďalším funkčným a aj líniovým kompozičným prvkom v štruktúre rastúceho mesta, spoločne s tokom Trnávky, s ktorou sa vzájomne križujú.
Ostatné objekty a areály mimo historického jadra, ktoré v tomto období postupne vznikajú, sú prevažne hospodárskeho alebo výrobného charakteru, častokrát aj transformáciou pôvodných univerzitných záhrad – ako napr. vínne pivnice Antona Valca z roku 1813. V ich blízkosti bola mestská tehelňa a v línii hospodárskych objektov východne od historického jadra o niečo severnejšie od nej v rokoch 1840 až 1863 funguje cukrovar bratov Vaymárovcov, prvý na území mesta.
Rozvoj mesta južným smerom
Začiatok 20. storočia
Trend rozvoja priemyslu pokračuje aj v 20. storočí, vďaka čomu sa formujú nové štvrte. Línia hospodárskych objektov západne od historického jadra sa predlžuje južným smerom, kde ešte pred traťou vzniká dodnes fungujúca prevádzka Fischerovej čokoládovne – neskôr Figara. Južne za traťou začína vznikať miestna časť Tulipán, kde popri novým výrobným prevádzam vzniká zaujímavá štvrť s mestskými vilkami.
Južným smerom sa rozvíja aj priestor pri historickom jadre, kde začína vznikať malé predmestie s eklektickou a secesnou architektúrou. Významnou udalosťou v stavebnej a aj hospodárskej histórii mesta je vznik železiarne – Coburgových závodov (neskôr Kovosmalt, alebo TAZ) v roku 1917 pri železnici.
Spolu s výrobňami sa buduje aj obytná kolónia s vlastnou vybavenosťou, keďže sú situované pomerne ďaleko od historického jadra a v podstate sa stávajú samostatnou štvrťou, podobne ako Tulipán.
Snahy o budovanie záhradného mesta
Obdobie prvej ČSR
Povojnové obdobie a vznik republiky sa v rámci mesta prejavuje výrazným stavebným rozvojom, pričom významný podiel na jeho forme mal územný plán, vypracovaný v roku 1921 Ing. Ivom Benešom. Mesto v ňom rozdelil na štyri štvrte, navrhol koncepciu dopravy (pokrokovými boli podjazdy pod železnicou) a priemyselné centrum navrhol umiestniť na južný okraj mesta.
Vďaka nemu sa Trnava začala rozvíjať ako „záhradné mesto“, s prevahou bývania v rodinných domoch – západným smerom to bola štvrť Spiegelsal, južne Tulipán, severovýchodne Kopánka a juhozápadne Vozovka, ktorá sa formovala v dotyku s novovzniknutou štátnou opravovňou železničných vozňov, postavenej v roku 1925 a dnes známej ako ŽOS.
V dotyku s historickým centrom v priestore zbúranou Dolnou bránou vzniká námestie s parčíkom podľa návrhu architekta Jozefa Mareka. Centrum sa otvára aj západným smerom – a to otvorením hradieb novou veľkou Bernolákovou bránou, ktorá nadväzuje na vo funkcionalistickom duchu postavenú Študentskú ulicu z 30. rokov. Vzniká veľa školských, ako aj zdravotníckych stavieb, ako aj technických – ktoré sú vysoko cenené aj v odborných kruhoch – napr. areál veľkokapacitného sila NUPOD na Bratislavskej (1933, arch. Miloš Svitavský) a areál automatického mlynu NUPOD na Suchovskej ceste (1938, arch. Emil Belluš), alebo výstavba vodojemu (1942-1946 arch. Emil Belluš), ktorý významnou dominantou mesta.
Obdobie socializmu I.
Koniec 40. rokov až koniec 60. rokov 20. storočia
V 40. rokoch vzniká viacero obytných domov, väčšinou zo začiatku stavaných v réžii podnikov, bytové domy pribúdajú aj na Študentskej, a postupne sa začínajú stavať nové sídliská – južne od mesta sídlisko Linčianska, juhovýchodne pri sladovniach je to sídlisko Ľudmily Podjavorinskej, na Hospodárskej ulici po celoplošnej asanácii starých hospodárskych dvorov vzniká prvá časť sídliska SNP I. Z urbanistického a architektonicko-stavebného hľadiska ide o pravidelné, pravouhlé štruktúry tehlových bytových domov a v zástavbe rodinných domov väčšinou o tradičné „kocky“ s ihlanovými strechami.
V južnej a severnej časti mesta začínajú vznikať nové priemyselné zóny, čiastočne prepájajúce sa so staršími. V dotyku historického jadra zo severnej strany vzniká monofunkčná zóna – športový areál.
Obdobie socializmu II.
70. roky 20. storočia až rok 1989
Zhruba od konca 60. rokov sa dá v rozvoji mesta vymedziť ďalšia vývojová etapa, ktorú stavebne charakterizuje hlavne prefabrikovaná typizovaná výstavba sídlisk. Na Hospodárskej ulici koncom 60. rokov pokračuje výstavba druhej etapy sídliska SNP II., typická kreatívnou kompozíciou bytových domov do zhlukov „trojlístkov“, „chemických vzorcov“ alebo „súhvezdí“, pomenovaných podľa planét slnečnej sústavy. V západnom okraji mesta vzniká sídlisko Prednádražie, južne sa ďalej rozvíja sídlisko Linčianska. Severovýchodne smerom ku Kopánke vzniká sídlisko ČZM a východne sídlisko Vodáreň, na ktoré nadväzuje menšie sídlisko Hliny.
V kontexte zadania je obzvlášť zaujímavá výstavba sídliska Družba od roku 1975, ktoré vzniká – aj so sídliskom Hliny - ako rekultivácia brownfieldov po zaniknutých tehelniach. Návrh vzišiel z urbanistickej súťaže realizovanej v roku 1971, ktorú vyhrali architekti Filip Trnkus, Ján Kavan, Tibor Alexy a Ján Antal. Zaujímavé je implementovanie terénnych daností lokality – brehov a svahov vzniknutých po ťažbe tehliarskej hliny – ako krajinárskeho prvku, prípadne osadenie terasových rodinných domov časti Spartakovskej ulice do svahu. Návrh získal v roku 1973 cenu Zväzu slovenských architektov za urbanizmus.
V historickom centre dochádza k výrazným celoplošným asanáciám celých ulíc, ako aj v priestore námestia, kvôli plánovaným novým výstavbám, čím sa v značnej miere začína meniť jeho štruktúra. Bizarnosťou je vznik menšieho sídliska na Vajanského ulici, ktoré je však po architektonickej stránke zaujímavo riešené. Podobne sú rozporuplno a kontroverzne vnímané aj ďalšie stavby v historickom jadre a to aj napriek ich výrazným architektonickým kvalitám – ako napríklad Dom kultúry ROH, Tatrasklo (arch. Jozef Danák), Obchodný dom Jednota (arch. Lumír Lýsek) ako mnohé iné.
Súčasnosť
Od 90. rokov 20. storočia
Súčasnú urbanisticku výstavbu možno vnímať okrem menších individuálnych projektov, ktoré ovplyvnili ráz mesta (ako napr. budova City arény – arch. Adamec), hlavne cez developerské projekty, akými je výstavba v severovýchodnej časti mesta v dotyku so starším sídliskom Zátvor – Arboria – ktorá je v podstate jediná výraznejšia výstavba bytových domov v Trnave.
Vo výstavbe rodinných domov sú to developmenty ako Pekné pole na Kopánke, ktoré plynulo nadväzuje na staršiu zástavbu, pripravovaný projekt pri Suchovskej ceste, alebo nie príliš dobre zvládnutý development Za traťou – v lokalite dosahu rekreačnej oblasti Kamenný mlyn.

Bratislava
